Devri

damboner

damboner

adj. cf. deboner

(1) (en plt de qqn) Débonnaire.

(1767) ISpour 116. Heuruss er-ré e-zou damboner. ●191. dré unn imur mat ha damboner. ●(1790) Ismar 8. dré un imur mat ha dambonær peèllad doh en tabut.

(1838) OVD 137. un isprid dambonær.

(1904) DBFV 40b. danbonér, adj., tr. «bon, débonnaire, paisible.»

(2) =

(1838) OVD 162. er sourci réglet dré er garanté-zé, e zou ehué douce, tranquil ha dambonær.

Ce site utilise des cookies pour son fonctionnement.En savoir plus...